Rozhovor s Patrikom Daniškom, koordinátorom príprav Národného pochodu za život 2026

Patrik Daniška je slovenský právnik, ktorý sa zameriava na rodinné právo, ľudské práva a občiansku angažovanosť. Vedie Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku, o.z., v minulosti bol hovorcom Národného pochodu za život, pre rok 2026 sa stal jeho hlavným koordinátorom. Je ženatý a má päť detí.
(Autor: Dušan Škurla) 

V hnutí za život sa angažuješ od roku 2003. Spomínaš si na najvýznamnejšie momenty alebo osoby, ktoré pozitívne ovplyvnili tvoj aktívny postoj za život?

Aktívny som začal byť počas vysokej školy. Ale už pred tým som si uvedomoval nespravodlivosť, ktorá sa deje nenarodeným deťom. Na výške som sa stretol s Tonom Fričom, ktorý ma predstavil ľuďom okolo Fóra života, a to ma vtiahlo do centra diania.

S manželkou Katkou vychovávate štyri vlastné deti a máte aj jedno adoptované. Čo vás viedlo k takému rozhodnutiu? V spoločnosti pretrváva predstava, že adopcia je záležitosť, ktorá sa týka bezdetných párov…

Absolvovali sme kvalitnú predmanželskú prípravu v bratislavskom UPC. Jedna z otázok, ktoré sme počas prípravy riešili bolo aj to, či by sme si chceli adoptovať dieťa, najmä ak by sme mali problém s otehotnením. Už tam sme si povedali, že áno. Keď sme sa zosobášili, dva mesiace sme používali prirodzené metódy s cieľom neotehotnieť. Spätne to hodnotím ako dva zahodené mesiace. Po pár rokoch bezdetnosti sme sa pustili do adopcie. Pamätám si, ako sme si Leuška priniesli domov, bol to piatok. V nedeľu si manželka spravila tehotenský test, a bol pozitívny. To bol náš Florinko. Takto sme dostali dve deti naraz.

Svoje právnické vzdelanie si dal do služby hnutia za život aj tým, že si založil občianske združenie Inštitút pre ľudské práva a rodinnú politiku. Právnymi návrhmi, analýzami a monitoringom rozširuješ obzory aj širokej verejnosti. Veľakrát si pomohol rodičom, ktorí mali ťažkosti s pochovaním nenarodeného dieťaťa. Obracajú sa na teba aj farmaceuti, ktorí hľadajú spôsob, ako si uplatniť výhradu vo svedomí.

Našiel som si cestu, ako svoje profesijné skúsenosti použiť v prospech ochrany života. V pro-life hnutí sa dá robiť strašne veľa, je tak veľa rôznych spôsobov, ako sa dá pomáhať. Niekoľko rokov som uvažoval nad tým, že moja dráha v komerčnej advokácii je síce fajn, ale uvedomoval som si, že ak nejakú zmluvu nenapíšem ja, môže ju napísať tisíc iných právnikov. V pro-life hnutí to tak nie je. Ak niečo nespravíte vy, zrejme to nespraví nikto. Cítil som volanie robiť niečo zmysluplné, a moje rozhodnutie odísť z komerčnej advokácie dozrelo na púti do Santiaga de Compostela. Putovanie je úžasná vec. Prvý týždeň sa vám ešte ženú hlavou otázky z práce, ako niečo vyriešiť. Potom sa začnete pýtať celkom iné otázky, napríklad, či toto je práca, v ktorej chcem zostať.

Prezraď nám svoje pro-life vzory.

Keď som bol po škole na stáži  v americkej organizácii Family Research Council, robil som asistenta Billovi Saundersovi. Je to právnik s prestížnym vzdelaním, ktorý sa nenaháňa za peniazmi, ale rozhodol sa pracovať pre ochranu života, rodiny a viery. Vtedy som si hovoril, že aj ba by som raz chcel byť taký právnik.

Veľmi ma inšpirovali aj iní právnici a filozofi, napríklad profesori Robert George a Patrik Lee, alebo Ryan Anderson a ďalší, ktorí vedia kvalitne a presvedčivo reagovať na bludy dnešnej doby a naozaj na vysokej odbornej úrovni ochraňovať hodnoty, ktoré sú aj mne blízke.

Ľudský život začína počatím. O tomto fakte nepochybuje ani medicínska obec a nepopiera to ani náš potratový zákon. Napriek tomu umelé potraty zostávajú spoločensky akceptované. Prečo sme ako ľudia viac naklonení akceptovať ochranu zvierat než ochranu ľudských „mláďat“?

Je zaujímavé, aké slová používa naša legislatíva na označenie dieťaťa pred narodením. Občiansky zákonník a zákonník práce hovorí o „počatom dieťati“. Ale keď sa pozrieme do zákona o umelom prerušení tehotenstva, ten sa silou mocou snaží vyhnúť pomenovaniu dieťaťa, a namiesto toho hovorí o „tehotenstve“. Aj použitým slovníkom sa komunisti, ale nie len oni, snažili skryť podstatu toho, čo sa deje pri potrate, že je pri ňom ničené nevinné dieťa.

Spoločenská akceptácia umelého potratu súvisí s kultúrou, v ktorej žijeme. Ľudia nerozmýšľajú do hĺbky, a keď sa niečo považuje za normálne, legálne, či dokonca za právo, myslia si to aj oni, ani sami nevedia prečo. Plus, potrat je jedným z plodov pokriveného vnímania sexuality. Sex sa degradoval na formu zábavky a potrat slúži ako zadné dvierka pre prípad neželaného tehotenstva. Voľný sex je egoistickým výdobytkom, za ktorý ľudia nechcú niesť zodpovednosť. Nevinné dieťa je obeťou tejto štruktúry hriechu.

Si právnik. Iste sa zamýšľaš nad zvláštnou situáciu: Na jednej strane počúvame hlasy, že zákaz umelých potratov nič nezmení; že treba meniť mentalitu formou osvety, nie meniť zákony. Na druhej strane pozorujeme, ako obhajcovia umelých potratov zubami nechtami bojujú, keď požadujeme čo i len trošku obmedziť prístup k umelému potratu. Ak sa zákazom nič nezmení, asi by tak silno neodporovali… Aký je vzťah medzi zmenou zákona a zmenou zmýšľania? Čo má prednosť?

Zákon plní aj výchovnú funkciu, pretože ovplyvňuje ľudí v tom, ako uvažujú. Stretávam sa s tým na školách – mladí ľudia niekedy uvažujú spôsobom, že potrat nemôže byť až taký zlý, keď ho štát dovoľuje. Kedysi bolo normálne otroctvo, vrátane krutých foriem, bolo dokonca základom hospodárskeho systému celých kultúr. Otroctvo sa postupne podarilo zakázať, a dnes sa považuje za neakceptovateľné. Aj preto je dôležité, aby sme mali spravodlivé zákony, ktoré nebudú nenarodené deti diskriminovať a dehumanizovať, aby bol raz potrat nemysliteľný, ako je dnes nemysliteľné otroctvo.

Čo sa týka úspešnosti zákonnej ochrany nenarodených detí, máme aj aktuálne skúsenosti z Poľska, či z USA. Tam, kde sa podarilo prijať protektívnu legislatívu, klesla aj potratovosť. Časť potratov sa deje ďalej, napríklad vycestovaním do iného štátu, alebo potratovou tabletkou. Preto sa teraz hlavný zápas v USA odohráva o potratové tabletky. Dôležité však je, že časť potratov sa vďaka zákonom darí zastaviť a takéto spravodlivé zákony dvíhajú povedomie ľudí o potrebe ochrany života.

Ako treba reagovať na námietku, že hnutie za život je proti ženám, resp. proti ženským právam?  

Mne sa veľmi páči výrok sv. Matky Terezy, ktorá povedala, že tri štvrtiny obetí potratu sú ženy – polovica detí a všetky matky. Vyjadruje to dôležitú skúsenosť nás, čo sa pohybujeme v tejto problematike, že matka je druhou obeťou potratu. Mnohí sú motivovaní chrániť život od počatia preto, aby od potratu ochránili nielen dieťa, ale aj jeho matku.

Hovorí sa, že kto nechce, hľadá dôvod; kto chce, hľadá spôsob. Niekomu sa nechce prísť na Národný pochod za život. Tebe sa chce popri piatich deťoch Národný pochod za život organizovať. Čo Ťa motivuje?

Uvedomujem si dôležitosť Národného pochodu za život. Vďaka takémuto masovému podujatiu celá spoločnosť vníma, že téma ochrany života od počatia po prirodzenú smrť je reprezentovaná, že za ňou stojí významná časť spoločnosti a treba ju brať vážne. To dodáva váhu aj všetkým ostatným aktivitám nášho hnutia, že tu nejde len o pár čudákov na okraji spoločnosti, ale naopak, že ide o niečo podstatné. Ak by sme Národné pochody za život nerobili, téma by bola oveľa viac zatlačená na okraj.

Prvý NPzŽ sa konal pred 13 rokmi, teda v roku 2013. Kam sme sa odvtedy posunuli? Čo považuješ za najväčšie úspechy hnutia za život?

Hneď prvým úspechom bolo zadefinovanie manželstva ako zväzku muža a ženy do ústavy. Ján Figeľ, ktorý bol hýbateľom tejto novely, prijal výzvu prvého Národného pochodu za život chrániť manželstvo a začal pracovať na novele ústavy. Ďalším dôležitým úspechom je, že sa nám darí zastaviť mnohé zlé veci, napríklad legalizáciu potratovej tabletky, preplácanie potratov a antikoncepcie z verejných zdrojov a podobne. Prijali sa tiež niektoré formy pomoci v tehotenstve, aj keď je pravda, že na prijatie najväčšieho balíka zmien, ktoré navrhovala Anna Záborská, chýbal opakovane jeden hlas. Ale aj na tejto skúsenosti vidieť, že pozitívna zmena je na Slovensku reálna, a treba sa o ňu usilovať aj ďalej. Celkovo však na Slovensku cítiť, že téma ochrany života, manželstva a odporu proti gender ideológii žije, že sú to predvolebné témy, že o nich diskutujeme a ako krajina sa bránime ideologickej kolonizácii zo strany Európskej únie a medzinárodných súdov.

Vedú sa úvahy, aký má byť rozsah požiadaviek Národného pochodu za život. Teda že ľudský život je treba chrániť vo všetkých fázach – od počatia po prirodzenú smrť. O tom niet pochýb. Menej sa hovorí o tom, že ohrozenia človeka pred narodením sú špecifické a objektívne závažnejšie, a preto si nenarodené deti zasluhujú väčšiu pozornosť, zvýšenú angažovanosť, čomu zodpovedajú aj požiadavky Národného pochodu za život. Môžeš to priblížiť?

Hnutie za ochranu života stojí na viacerých pilieroch. Jedným je požiadavka sociálnej spravodlivosti, teda aby sme ako spoločnosť chránili všetkých ľudí bez rozdielu a priznali im plné právo na život. Tu vystupuje o popredia najmä potreba zrušiť nespravodlivý potratový zákon, ktorý oberá nenarodené deti o zákonnú ochranu, ktorá im patrí tak ako každému inému.

Potom je tu potreba poskytnúť pomocnú ruku matkám a rodinám v núdzi, či už ide o materiálnu núdzu, alebo potrebu pomoci ak je matka tlačená do potratu niekým iným, alebo o pomoc s dieťaťom s postihnutím a celkovo pomoc ľuďom, ktorí sú v núdzi.

Obe tieto veci – spravodlivé zákony aj srdce ochotné pomôcť, sú dôležitou súčasťou nášho snaženia a vzájomne sa dopĺňajú. Takýto komplexný prístup je krásne vyjadrený napríklad v encyklike Evangelium Vitae svätého pápeža Jána Pavla II., ktorá je pre nás veľkou inšpiráciou.

V dnešnej dobe, keď niektorí považujú zabitie dieťaťa dokonca za právo, je potrebné o to viac hovoriť o potrebe zmeny. Vďakabohu, dnes už nedovoľujeme nikoho zabiť preto, že je napríklad černoch, alebo Žid. Prioritou dnešnej doby je zamerať sa na ochranu tých najmenších z nás, nenarodených detí, ktoré sa ešte nedokážu brániť sami.

Najbližší Národný pochod za život sa bude konať v Bratislave, v nedeľu 20. septembra 2026. Je už známe presne miesto zhromaždenia? Prípadne hostia?

Pochod bude na Námestí SNP, kde sme mali pochod aj v roku 2015. Zaznejú silné príbehy ľudí, ale aj dôležité posolstvá a povzbudenia. Jednou z rečníčok bude napríklad Olivia Maurel, žena, ktorá bola vynosená náhradnou matkou, a dnes bojuje za celosvetový zákaz tejto neľudskej praktiky. Aj toto je jedna z tém, na ktoré by sme chceli pochodom viac upozorniť.

Po viacročných úvahách a diskusiách vzniklo pred niekoľkými mesiacmi občianske združenie Národný pochod za život, ktoré preberá organizáciu celej akcie. Konferencia biskupov Slovenska dáva Národnému pochodu zastrešenie. V čom treba vnímať výhody tejto organizačnej zmeny?

Prvé tri Národné pochody za život boli organizované Konferenciou biskupov Slovenska, pochod pred dvoma rokmi v Košiciach už z podnetu otcov biskupov formálne organizovali pro-life občianske združenia a po dohode s biskupmi sme tento rok zriadili nové združenie, ktoré bude pochody do budúcna organizovať. Otcovia biskupi majú záštitu nad podujatím. Pochody sú verejným občianskym zhromaždením, a tak aj osoba organizátora umocňuje fakt, že nejde o náboženské, ale občianske zhromaždenie.

Národný pochod za život je celoslovenským podujatím. Akoby do jedného hlasu sa chceme zjednotiť všetci, ktorým záleží na spoločenskej a v konečnom dôsledku právnej ochrane všetkých, vrátane nenarodených detí. Pri doterajších Národných pochodoch to vyjadrili desiatky organizácii tým, že sa stali partnermi Národného pochodu za život. Počíta sa s tým aj teraz?

Pro-life hnutie je skutočným hnutím v tom, že existuje množstvo rôznych prístupov a organizácií, ktoré sa zhodujú na spoločnom cieli – ochrane života každého človeka bez rozdielu. Každému je ale blízka nejaká osobitná činnosť, či prístup. Z času na čas je však dôležité, aby sme sa vedeli všetci stretnúť, vzájomne sa povzbudiť, a najmä vydať spoločný hlas za ochranu života. Toto je poslaním Národného pochodu za život. Z ochoty spolupracovať sa tešíme a budeme radi, ak sa čím viac organizácií stane partnermi pochodu. Teraz je ich niečo cez tridsať.

Ako v tomto novom usporiadaní funguje prepojenie a spolupráca medzi tímom Národného pochodu za život a Konferenciou biskupov Slovenska?

Dôležité veci konzultujeme s otcami biskupmi a máme aj možnosť intenzívnejšie spolupracovať s povereným biskupom, ktorým je otec Jozef Haľko. Hoci Konferencia biskupov Slovenska už nie je formálnym organizátorom pochodov, plne ich podporuje. Pre nás je záštita a úzka spolupráce s biskupmi veľkým povzbudením. Mnohí naši kolegovia z iných krajín nám v dobrom závidia takúto oporu v biskupoch.

Najväčšou neprávosťou našej spoločnosti zostáva tzv. umelé prerušenie tehotenstva, teda úmyselné siahnutie na život dieťaťu pred narodením. Osobitným škandálom je, že do 12. týždňa o to môže matka požiadať bez udania dôvodu. Predpokladám, že toto zostáva nezmenenou požiadavkou Národného pochodu za život 2026. Ktoré ďalšie pro-life požiadavky bude zdôrazňovať tohtoročný Národný pochod za život?

Našim trvalým cieľom je dosiahnuť ochranu života a ľudskej dôstojnosti každého jedného človeka. Dnes sú to v prvom rade nenarodené deti, lebo to je jediná skupina osôb, ktoré sú vylúčené zo zákonnej ochrany života. Tém, ktorým sa venujeme, je však veľa, od potratov, cez umelé oplodnenie, eutanáziu, pomoc núdznym, podporu manželstva a rodiny, a podobne.

Tento rok by sme však chceli upozorniť ešte na jednu vec. Minulý rok bola prijatá novela ústavy, ktorá chráni dôležité kultúrne a etické hodnoty Slovenska. Tri oblasti, ktoré novela chráni, však zatiaľ nie sú upravené zákonmi, tie treba ešte prijať. Ide o zákaz náhradného (alebo aj surogátneho) materstva, právo na informovaný súhlas rodičov s výchovou detí v oblasti sexuality a zastavenie prepisov pohlavia na matrikách v rozpore s biologickou realitou. Pochodom teda vyzývame našich predstaviteľov, aby dobrú novelu ústavy, ktorú sa podarilo minulý rok prijať, dotiahli do konca v podobe konkrétnych zákonov, ktoré nám ešte chýbajú.

Národný pochod za život je zhromaždenie ľudí, ktorí si ctia pravdu o človeku, ktorí dokážu ísť aj proti prúdu doby, ktorí vedia prekonať vlastné pohodlie a ktorí veria v zmenu. Je to akcia, na ktorú účastník prichádza dávať a nasadiť sa pre iných, nie prijímať výhody. Ale čo ak je to tak, že týmto osobným nasadením človek aj niečo získava?

Sledujem trochu vedecké výskumy o rodine, a v poslednom čase bolo publikovaných niekoľko pozoruhodných zistení, ako rôzne formy rodinného života vplývajú na naše šťastie. V zásade platí, že normálny rodinný život, založený manželstvom, v ktorom sa prijímajú deti, je zdrojom šťastia. Aj pri mladých ľuďoch sa prejavuje, že ak vstúpia do manželstva a majú deti, sú šťastnejší ako ich slobodní a bezdetní rovesníci. Pritom neraz je na mladých vyvíjaný tlak, aby najskôr študovali, zarobili si, užili si, cestovali a podobne, a až potom niekedy, keď toto všetko budú mať, sa zobrali, akoby manželstvom v mladom veku mali prísť o niečo dôležité. Dáta však ukazujú, že je to presne naopak.

Keď som uvažoval, prečo je to tak, napadol mi veľkonočný obraz ukrižovaného Krista. On prišiel na tento svet, aby nám ukázal ako správne žiť, aby sme mali život v plnosti. A to čo spravil bolo, že sa za nás obetoval. Asi je to naozaj tak, že človek pre naplnenie svojho života potrebuje, aby sa obetoval pre druhých. Čiže nie cestovanie na opačný koniec sveta za naháňaním zážitkov, ale obetovanie sa pre manželku a deti je to, čo nás napĺňa šťastím.

A takouto určitou formou obety pre druhých je aj angažovanie sa za ochranu života, vrátane účasti na Národnom pochode za život. Pochod nie je o požiadavkách a výhodách pre nás samých, ale pre niekoho iného, najmä nenarodené deti, ktoré sa nevedia brániť sami. Sme to my, kto musí priniesť nejakú obetu, aby ich práva boli zastupované. Som presvedčený, že aj toto prispeje ku skutočnému naplneniu človeka.

V čase spoločenských rozporov a precitlivenosti na vlastné ego je náročné pripravovať podujatie, ktoré má mnohých a rôznych ľudí zjednotiť pre spoločný ideál. Aj v samotnom konzervatívnom prostredí sa ľudia dokážu nezdravo rozdeliť. Teda chcem sa dotknúť fenoménu jednoty. Niekedy sa obviňujeme, inokedy sa sami bičujeme, že sme nejednotní. Ale možno je problém v tom, že máme odlišné predstavy o jednote. Ako si predstavuješ jednotu v hnutí za život? A čo znamená zjednotenie sa pri Národnom pochode za život?

Aj Ježiš nás vyzýval k jednote, ale na druhej strane hovoril, že priniesol na tento svet rozdelenie, kedy sa postaví jeden proti druhému. Ako je to vlastne? Myslím, že to dôležité je, okolo čoho má byť jednota budovaná. Ak je to okolo niečoho božieho, usilujme sa o jednotu. Ak okolo niečoho zlého, jednota nie je na mieste, ale musíme sa postaviť proti zlu.

Zápas o právo na život pre všetkých a pomoc núdznym je cieľ, ktorý je dobrý a potrebujeme sa zaň postaviť, tak veriaci, ako aj ostatní ľudia dobrej vôle. Je to bezpečný cieľ, čo vieme podľa toho, že nám ho odporúča rozum, aj správne formované srdce. A máme pri ňom aj oporu cirkvi – našich biskupov, Katechizmu, encykliky svätého pápeža. Pochod je pozvaním presne k takej jednote, ktorú naša spoločnosť potrebuje.