Rozhovor s Jurajom Šústom, členom prípravného tímu Národného pochodu za život 2026

Juraj Šúst vyštudoval filozofiu na Trnavskej univerzite. Je predsedom Spoločenstva Ladislava Hanusa (od r. 2011) a tiež aj riaditeľom Inštitútu Ladislava Hanusa. Stojí za festivalom Hanusove dni. Je šéfredaktorom časopisu Verbum a dramaturgom publicistickej relácie STVR Do kríža. Spoluorganizuje Konzervatívny summit. Zapája sa tiež do organizácie pochodov za život. Je ženatý, s manželkou Lenkou majú sedem detí.
(Autor: Dušan Škurla) 

Si súčasťou konzervatívneho intelektuálneho prostredia na Slovensku. Človek sa rodí ako konzervatívec, alebo sa ním stáva? Do ktorej kategórie patríš?

Som z katolíckej rodiny a kresťanstvo je základom môjho konzervatívneho pohľadu na svet. Zjednodušene by sa dalo povedať, že môj konzervativizmus je vlastne aplikovaná sociálna náuka Cirkvi a úcta k našej národnej a európskej kresťanskej identite. Tiež je pravda, že môj vedomý postoj sa formoval postupne a že v čase univerzitného štúdia som viaceré svetonázory intenzívne porovnával, nakoľko som študoval filozofiu.

Ktoré míľniky vo svojom svetonázorovom vývoji považuješ za najvýznamnejšie?

Myslím, že zásadné veci boli kresťanská výchova a širšie kresťanské prostredie, neskôr prostredie priateľov, ktorí tiež študovali filozofiu a tiež aj zázemie Spoločenstva Ladislava Hanusa. A iste aj moja otvorenosť a zápal pre tieto otázky. Ak by som mal však povedať hlavný míľnik, tak je ním uvedomenie si kompatibility medzi klasickou grécko-rímskou filozofiou a kresťanstvom. Toto bolo azda rozhodujúce. V tomto presvedčení ma tiež utvrdzovalo pozitívne ocenenie spojenia gréckej filozofie a kresťanstva u Benedikta XVI. Môj pohľad na svet ovplyvnili niektoré platónske dialógy, Aristotelova Etika, Cicerovove O povinnostiach, Augustínov Boží štát, niektoré výseky Tomášovej Sumy atď. Z modernejších autorov tiež Newman, Spaemann, Finnis, George, Feser, Legutko, spomínaný Benedikt XVI., či Ladislav Hanus.

Páči sa ti slovo „konzervatívny“? Totiž, nie je presné. Konzervatívci sú ľudovo povedané „konzervy“ a chcú konzervovať – morálne princípy, hodnoty… Ale v situácii, kedy sú udomácnené („zakonzervované“) zlé praktiky ako napr. potratový zákon, my nechceme pokračovať v konzervovaní, lež chceme pokrok, progres, zmenu…

Ani nie, oveľa radšej mám pojem tradícia, ktorej sa cítim byť súčasťou a ktorú chcem odovzdávať a ďalej rozvíjať. Ale fakt je, že toto slovo sa používa v politickej debate, tak ho používam aj ja. Vymedzujem sa ako kresťanský, katolícky konzervatívec, keďže konzervativizmov je veľa. Konzervativizmus je tiež prúd, ktorý stojí v opozícii predovšetkým voči liberalizmu a progresivizmu, keďže sa etabloval v politických reakciách na Veľkú francúzsku revolúciu. Ale samozrejme aj voči ostatným moderným politickým ideológiám.

Vedieš Spoločenstvo Ladislava Hanusa. Od roku 2002 sa venuje akademickej formácii mladých na základoch klasickej i kresťanskej filozofie. S touto skúsenosťou na pozadí, aký je tvoj pohľad na štandardný školský systém od základnej po vysokú školu? Čo by si si prial, aby tvojich sedem detí dostávalo vo väčšej alebo naopak v menšej miere v povinnom vyučovacom procese?

Myslím, že štandardný systém vzdelávania je dnes do veľkej miery poznačený princípmi filozofického pozitivizmu, naturalizmu a sekularizmu, ku ktorým sa po druhej svetovej vojne pridala komunistická ideológia vychádzajúca z materializmu. Po novembri ’89 sa zas systém postupne prispôsoboval liberalizmu. Možno teda konštatovať spolu s historikom Christopherom Dawsonom, že povinná školská výchova bola v 20. storočí jedným z hlavných nástrojov sekularizácie a odkresťančenia európskej kultúry.

Usilujem sa o to, aby moje deti mali integrálny katolícky pohľad na svet a katolícke myslenie i srdce. Aj preto sa vzdelávajú primárne u nás v rodine. Tí starší preberajú kurikulum katolíckej školy pre domáce vzdelávanie – Kolbe Academy, mladší zas majú napríklad sylaby na seminár z dejín od súkromnej školy Citadela. Dôležité pri vzdelávaní je, aby všetky predmety boli uchopené v rámci kresťanského svetonázoru s jednotnou filozofiou a teológiou. Inak hrozí, že náboženské a svetské vzdelávanie budú v rozpore.

Umelé potraty sa vykonávajú zväčša v medicínskom prostredí alebo pomocou medicínskych nástrojov a prípravkov. Z toho sa nesprávne urobil záver, že vec ochrany života je medicínska argumentačná téma. Zákonné ukotvenie umelých potratov zasa vytvára dojem, že ide o záležitosť právnu, ktorá sa stanovuje hlasovaním väčšiny. Zostáva nepovšimnuté, že ide o otázky: Čo robí človeka človekom? Čo je ľudská dôstojnosť? A to skúma filozofia, ktorá kladie logické základy pre legislatívu i medicínu…

Skúsenosť 20. storočia nás učí, že aj právne systémy moderných štátov, žiaľ, zlyhávajú a pozitívne právo vyhlasuje rozličné neprávnosti a porušovania ľudských práv za legálne. Keď právo zlegalizuje napr. rasistické zákony alebo potraty, tak tým pácha ohromné škody: jednak zahmlí morálnu skutočnosť vo svedomí mnohých občanov a zároveň v prípade potratov zneužije medicínsky systém na ich vykonávanie, čo je jasne v rozpore s Hippokratovou prísahou.

Zároveň platí, že pozitívne právo nikdy nedokáže zmeniť samotnú realitu prirodzeného morálneho zákona, ktorému sa má v skutočnosti podriaďovať a nie ho popierať. Podľa prirodzeného zákona platí, že každý človek má rovnakú ľudskú dôstojnosť. A preto žiadny človek bez ohľadu na jeho vek, pohlavie, farbu pleti, národnosť atď. nemôže byť úmyselne zabitý.

Hovorí sa, že „pravda bolí“, alebo že „myslenie bolí“. Prečo je to tak? Dá sa napriek tejto skutočnosti získať lásku k pravde alebo radosť z myslenia?

Tu je namieste rozlíšiť dva druhy myslenia, diskurzívne a kontemplatívne. Diskurzívne myslenie často „bolí“. S dobrým myslením sa nerodíme, potrebujeme sa ho naučiť. A to sa deje vtedy, keď sa mladý človek cibrí v analýze a syntéze, v logickom uvažovaní, vyjadrovaní sa a pod. Mentálny tréning sa v niečom podobá na ten fyzický, tiež je potrebné trénovať naše myslenie a to čítaním, písaním či formulovaním myšlienok slovom i písmom. Kým si vybudujeme správny návyk, ktorý môže byť sprevádzaný aj určitým príjemným pocitom uspokojenia a radosti zo zdarne vykonanej činnosti, je potrebné najskôr prekonať odpor, frustráciu, pocity zlyhania… V tomto zmysle myslenie bolí. Pri kontemplatívnom myslení už ide skôr o nazeranie pravdy. Ale aj tu je potrebné najskôr si vytvoriť určitý návyk, kým sa dostaví radosť z nazerania.

Bežný človek neabsolvuje filozofické štúdiá, ale v každodennom rozhodovaní sa nevedomky opiera o isté rámce myslenia, ktoré filozofia teoreticky definuje. Ktorý z týchto rámcov myslenia považuješ za najškodlivejší, resp. najnebezpečnejší pre moderného jednotlivca i spoločnosť?

V súčasnej postkresťanskej kultúre myslenie ľudí určujú čoraz viac namiesto kresťanstva princípy sekularizmu, liberalizmu, progresivizmu a praktického materializmu. Sekularizmus nás deformuje tak, že vytláča Boha z verejného života a zo škôl a tým nám zahmlieva rozmer sociálnej spravodlivosti človeka voči Bohu. Liberalizmus nám zas zradne našepkáva, že sme to my sami, kto si vyberáme naše morálne princípy, ako keby dobro a zlo záležalo od nášho individuálneho rozhodnutia. Liberalizmus sa zároveň typicky prejavuje ako emotivizmus – tak to cítim, preto je to správne – a tiež ako relativizmus – každý to môže cítiť inak. Progresivizmus nás deformuje tak, že nám zahmlieva zmysel pre tradíciu a robí nás zraniteľnými pre prijatie rozličných utópií, či už technologických ako transhumanizmus alebo ekologických, identitárnych, genderových a pod. A praktický materializmus nás vedie ku konzumizmu, sebeckosti, pohodlnosti.

Obhajcovia umelých potratov modelujú predstavy a varujú, že keby boli umelé potraty úplne zakázané, život jednotlivca i spoločnosti by bol neudržateľný, neznesiteľne obmedzujúci. Pochopiteľne, že tohto nášho „pro-life nového sveta“ sa v kútiku duše môže obávať aj priemerný občan, ba aj konzervatívec? Môže spoločnosť dobre fungovať, ak zavrhne možnosť umelého potratu?

Pýtali by sme sa dnes tieto otázky napr. ohľadom rasových zákonov či otroctva? Keď štáty prijmú prolife legislatívu, tak to bude mať výrazné pozitívne dôsledky pre súdržnosť spoločnosti, rodinný a komunitný život i demografiu. Narodia sa mnohí ľudia, ktorí by inak boli úmyselne zabití, zvýši sa dodržiavanie prirodzeného morálneho zákona a posilní sa pravdivé chápanie ľudských práv. Z rešpektovania ľudskej dôstojnosti bude mať prospech celá spoločnosť.

Od roku 2012 stojíš pri organizovaní Bratislavských (Košických či Ružomberských) Hanusových dní, v roku 2020 si spolu s ďalšími začal organizovať Konzervatívny summit. „Priniesli“ ste na Slovensko množstvo vzácnych hostí – mysliteľov z konzervatívneho tábora. Ktorého a prečo považuješ za najväčšieho proroka pre našu dobu a civilizáciu?

V oblasti morálneho a politického myslenia určite Ryzsarda Legutka. V oblasti morálnej teológie napr. dominikána Gregoryho Pina, v biblickej teológii Scotta Hahna. V schopnosti reakcie na postmodernizmus Fabrice Hadjadja. V oblasti kultúry Dariusza Karlowicza. V oblasti sociológie Marka Regnerusa. A nesmiem zabudnúť ani na Roda Drehera, ktorý určil smer diskusií v kresťanskom svete na minimálne desaťročie.

Čo si vážia zahraničné osobnosti na Slovákoch? Čo oceňujú na slovenskom konzervatívnom a pro-life prostredí?

Konzervatívci zo Západu vidia u nás akýsi ostrov slobody, kde sa ešte dá slobodne diskutovať a vyjadrovať konzervatívne. Na Konzervatívnom summite sa im páči jeho katolícky a filozofický charakter, ktorými sa odlišuje od iných konzervatívnych podujatí v Európe, ktoré dávajú väčší dôraz na politickú prezentáciu a určitú show.

Národný pochod za život nie je akademické podujatie, ale zato zaznievajú tam dôležité pravdy, na ktorých stojí celá spoločnosť a ktoré deklarujeme svojou prítomnosťou. Je to akcia, na ktorú „stačí prísť“. Ako vyliečiť „chorobu“ pasivity?

V pro-life hnutí potrebujeme byť kreatívni a zároveň vytrvalí. V katolíckej časti spoločnosti si potrebujeme aktualizovať a osvojiť encykliku Evangelium vitae, aby bola pevnou súčasťou našej katolíckej identity. Tu leží aj veľká úloha biskupov a kňazov, aby jasne hlásali a vyučovali náuku Cirkvi a zároveň oduševnene povzbudzovali veriacich, že je dôležité sa za túto pravdu o človeku postaviť aj verejne.

Taktiež je potrebné pracovať aj na tom, aby si pro-life postoj osvojili aj kresťania z protestantských denominácií. Ak má ekumenizmus niekde miesto, tak iste aj na tomto poli. V tomto zmysle by sme sa mohli inšpirovať od Spojených štátov, kde protestanti tvoria dôležitú súčasť pro-life hnutia.

A nakoniec, pochod za život nie je cirkevná či náboženská akcia v úzkom zmysle, ale občianske podujatie, preto je potrebné nachádzať spôsoby, ako osloviť aj ľudí mimo prostredia Cirkvi, skrátka, všetkých ľudí dobrej vôle. Je potrebné predkladať v médiách, na sociálnych sieťach dobré racionálne argumenty, skúsenosti a príbehy v prospech ochrany nenarodeného života. Tu je zaiste veľká úloha najmä laikov.

Týmto všetkým sa môže sformovať nová pro-life generácia, ktorá sa jasne postaví za kultúru života.

V zápalistom prejave na Národnom pochode za život v Košiciach si povedal aj tieto slová: „Politici, statoční politici. Začnite kampaňovať za zrušenie tohto nespravodlivého zákona. Buďte to práve vy, o kom budúce generácie povedia, že prispel k záchrane tisícov nevinných ľudských životov.“ Politici sa boja pro-life agendy, lebo vedia, že tým stratia časť voličov a získajú mínusové body. No práve táto skutočnosť možno ponúka voličovi kritérium statočného politika: kto dnes v politike obhajuje právo na život od počatia, na toho sa možno spoľahnúť, že politiku chápe ako službu?

Máme viacerých politikov, ktorí hlasujú za pro-life zákony. Niektorí z nich dokonca tieto návrhy aj sami predkladajú. Patrí im za to poďakovanie. Zároveň však chýbajú politici, pre ktorých by táto téma bola kľúčová, naposledy sa takto profilovala pani Záborská. Politici by mali s touto témou systematicky pracovať, kampaňovať, sieťovať, hľadať podporu pri politických rokovaniach atď. Stále existuje veľký nevyužitý priestor. Pro-life hnutie hľadá politikov, ktorí by ho zastupovali v parlamente.

Kríza politiky je krízou politikov. Ktoré kvality (čnosti) by mal mať zrelý politik? A má volič šancu, aby ich dokázal postrehnúť a správne si vybrať vo voľbách?

Klasická politická cnosť je spravodlivosť. Skutočný politik je ten, ktorý rozvážne spravodlivo zváži nároky jednotlivých dobier tak, aby sa nenarušilo spoločné dobro a podľa toho aj koná. A spravodlivosť je centrálna cnosť, ktorá predpokladá aj tie ostatné: rozvážnosť, miernosť či odvahu.

Dnes si dobrého politika predstavujeme predovšetkým ako charizmatického rétora, ktorý sa postaví za určitú skupinu či vec. V demokracii si totiž politik musí získať podporu od občanov. Avšak percentá sami o sebe ešte nerobia dobrého politika, tie môže predsa kľudne získať aj šikovný populista.

V politike by sme potrebovali viac ľudí, ktorí sa osvedčili ako tí, ktorí pracujú v prospech určitej komunity a zároveň majú aj patričné vzdelanie a rozhľad.

V čom je podľa teba väčší problém: Máme málo kvalitných politických kandidátov, alebo si zle vyberáme vo voľbách?

Myslím, že aj dnes si máme z čoho vybrať. Nie sú všetci rovnakí. Mali by sme odmietnuť názory, že politici sú všetci akýsi zašpinení a toxickí. Naopak, „našich“ politikov by sme mali podporovať a hlásiť sa k nim.

Problém väčšiny politikov je absencia širšej vízie pre krajinu ako aj ich politického poslania v kontexte dnešného sveta. To predpokladá dobré vzdelanie nielen v práve, ekonomike či  medzinárodných vzťahoch, ale aj vo filozofii, teológii či histórii.

V tomto zmysle príkladom hodným nasledovania pre dnešných politikov by iste mohol byť blahoslavený Karol I. Katolícki politici by sa podľa jeho príkladu nemali báť obhajovať a presadzovať sociálnu náuku Cirkvi. A to na miestach, kde je dnes aktuálne najviac pošliapavaná a aj vtedy, kde sa šance na úspech zdajú skromné. Samozrejme, politická rozvážnosť je namieste, ale táto rozvážnosť sa nemôže zamieňať s nečinnosťou, rezignáciou, pragmatickým kalkulom či strachom z reakcií médií, voličov či iných ekonomických a politických hráčov. Zvlášť katolícki politici by si mohli uvedomiť, že v konečnom dôsledku je dôležitejšie dostať sa do neba než do parlamentu či do vlády.

Vrátim sa k tvojím slovám na Národnom pochode za život v Košiciach 2024: „Prečo nám na Slovensku chýba úcta k životu, k slabým, chorým, utečencom, k rodičom, učiteľom, lekárom…? Lebo nechránime život ani tých najbezbranejších v materinskom lone.“ Nie je to prehnané tvrdenie? Môže to byť pravda, že úctou k nenarodeným obnovíme aj ostatné vzťahy v spoločnosti?

Myslím si, že áno. Ak v tomto kľúčovom prípade porušujeme morálny princíp rovnej ľudskej dôstojnosti, tak ten princíp nevyhnutne oslabujeme. Ak nechránime právo na život, ktoré je základom ostatných ľudských práv, tak oslabujeme všetky ostatné práva. Toto oslabovanie je navyše podporované liberálnou ideou morálnej autonómie, presvedčenia, že každý si sám má rozhodnúť, čo považuje za dobré. Výsledkom je nárast sebeckosti v spoločnosti – robím iba to, čo považujem za výhodné pre mňa v danej situácii bez ohľadu na druhých.